Slovo pôst nám neznie najpríjemnejšie. Toto slovo hovorí o veciach, ktoré si odopierame, aj keď ich máme radi. Vzdávame sa niečoho, čo nám je príjemné, aby sme mysleli na iných. Robíme tak preto, aby sme boli poslušní Pánu Bohu a aby sme hľadali vyššie ciele. Preto slovo pôst nepatrí vždy medzi obľúbené.

Ale pôst nás učí, že nie je dobré myslieť len na seba a na svoje blaho. Cieľom života naozaj nie je žiť len sebe a svojim túžbam. Keby naši rodičia žili len pre seba, neboli by sme na svete – a keď aj áno, tak by sa nemal kto o nás postarať. Výsledkom nesebeckého správania sa sú najkrajšie hodnoty života: pomoc blížnym, súcit, ohľaduplnosť, odpustenie, pokora, súdržnosť rodiny, láska. Tieto ľuďmi žiadané hodnoty máme len preto, že niekto, kto žije možno vedľa nás, sa vzdáva svojho v náš prospech.

Zároveň si môžeme byť istí, že ak na svete rastie sebectvo, chamtivosť, násilnosti, kradnutie v akejkoľvek podobe, ale tiež dlhy, pretože sa chceme mať lepšie, než ako si zarobíme, je to výsledok sebectva a tak zavrhnutia pôstu. Pôstu nie ako zrieknutia sa v určitý deň mäsa, ale pôstu ako štýlu života.

Zároveň nás, veriacich, pôst vedie k Spasiteľovi, Pánu Ježišovi a ukazuje na Jeho kríž. Pán nielen čaká od nás obetujúci sa vzťah k blížnym, On nám ide príkladom: On všetko obetoval pre naše ospravedlnenie, pre odpustenie našich vín, pre naše spasenie. Pán sa nepostil len štyridsať dní na púšti vzdaním sa jedla – On sa zriekol svojej slávy, ktorú mal v nebesiach, svojej cti i vážnosti, svojho pohodlia i svojho života – kvôli nám. V Jeho obeti, v Jeho chudobe, v Jeho bolesti, kríži a smrti je naša záchrana, pokoj, požehnanie, radosť a život.

Aj keď nám slovo pôst neznie najpríjemnejšie, je to jediná cesta k lepšiemu životu, cesta lásky k Pánu Bohu i k blížnym. Pôst je Pánova cesta hodná nasledovania.

Boris Mišina
zborový farár v Bratislave
senior Bratislavského seniorátu
kandidát na biskupa Západného dištriktu ECAV

„Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristu Ježišovi“ 1Tes 5:16-18

Už sme sa vrátili zo svojich ciest – z výletov, návštev a dovoleniek – do svojich domovov. Mnohí z nás sa so smútkom obzerajú za uplynutými letnými prázdninami… Apoštol Pavel nás však vyzýva, aby sme si vo svojom srdci stále pestovali radosť, lebo radostný človek je vnútorne silný a aj odvážnejší ako smutný človek. Zažili sme rôzne druhy radosti – zo stretnutia s príjemnými ľuďmi, z drobných vecí a pekných zážitkov. Ale zažili sme aj úžasnú Božiu milosť, ktorou nás Pán Boh sprevádzal na našich cestách, ochraňoval, dával nové sily a požehnával. (Nie vždy sme si to uvedomovali). Koľko sme toho za posledné dva mesiace zažili! Ak si večer prejdeme len udalosti dňa, sú to desiatky ba stovky drobných okamihov. Toho dobrého je viac ako zlého. A to nás má viesť ku vďačnosti. Vďačný človek si uvedomuje, komu je vďačný za svoju radosť a požehnanie. Vďačný človek poznáva na svojich cestách Božiu milostivú ruku, ktorá ho vedie a ochraňuje. Vďačný kresťan je dobrým svedectvom o Božej milosti, ktorá mu je zdrojom hlbokej radosti aj uprostred každodenných starostí a pri nesení životných bremien. Keď vstupujeme do nových povinností na začiatku nového školského roka, nezabúdajme sa radovať a v modlitbe ďakovať za nové príležitosti pre náš duchovný rast, za nové príležitosti byť pre druhých požehnaním.

Dr. Libor Bednár, zborový farár

„Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie.“ Židom 13:7

Každý rok si 6. júla pripomíname pamiatku Majstra Jána Husa, ktorý za vernosť Kristovi zaplatil životom. Hus bol človek, ktorý úprimne miloval Krista. Pozorne čítal Božie slovo. To čo vyrozumel z Písma, to potom ako kazateľ odovzdával svojím súčasníkom. V rokoch 1402 až 1412 vystupoval na kazateľnicu pražskej Betlehemskej kaplnky, aby zvestoval trojtisícovému zástupu pozorných poslucháčov Kristovo evanjelium.
Úprimne sa snažil o obnovu stredovekej cirkvi. Dúfal, že sa mu ju podarí uskutočniť v spolupráci s pražským arcibiskupom Zbyňkom. Bol výrečný kazateľ a rektor Karlovej univerzity. Mal autoritu a dobrú povesť. Ale arcibiskup nechcel nič riskovať. Stále platí aj dnes: Kto nič nerobí, nič nepokazí. Kto nič nepokazí, býva pochválený. Kto je pochválený, býva povýšený. Tak to bolo asi aj v arcibiskupovom prípade. Majster Ján Hus však nemohol mlčať bez vyjadrenia sa k bludom stredovekej cirkvi. Kto si však dovolil povedať niečo proti mocným v cirkvi, toho označili za kacíra. (To bol aj neskorší prípad augustínskeho mnícha a profesora teológie Martina Luthera). Keď pápež odsúdil bullou Viklefove spisy, Hus sa ozval proti páleniu Viklefových kníh. Viklefa pokladal za pravého evanjelického doktora teológie. Na Husa bola uvalená kliatba. Predvolali ho do Ríma, ale Hus do Ríma nešiel. Odišiel na útočištné hrady, kde aj naďalej kázal a písal. Hrozba križiackej výpravy proti Čechám ho nakoniec prinútila ísť do Kostnice na koncil. A tak 11. októbra 1514 odchádza z Krakovca na istú smrť do Kostnice. Kráľovi Zikmundovi píše: „Dúfam, že sa nebudem báť vyznať Krista Pána a ak bude treba, za jeho najpravdivejší zákon vytrpieť i smrť.“ A v tejto nádeji sa nesklamal. Položil svoj život ako živú obeť pre Krista. Bol upálený na hranici pred 596 rokmi. Hoci zomrel, jeho odkaz je medzi nami stále živý. Vďaka Bohu, že takýchto verných svedkov evanjelia dáva cirkvi.

Dr. Libor Bednár, zborový farár