Nemecko 2015

Blíži sa rok 2017, keď si my evanjelici – ale aj celý kultúrny svet – budeme pripomínať 500. výročie reformácie. A tak aj popradskí evanjelici zatúžili navštíviť miesta, kde žil a pôsobil náš reformátor Dr. Martin Luther (11.11.1483 – 18.02.1546).

Nemecko sa veľmi pripravuje na toto výročie a tu sa k protestantom/luteránom hlási 41 % obyvateľov. Vo všetkých mestách, ktoré sme navštívili, blížiace sa výročie oznamujú veľké pútače na budovách, rovnako aj propagačné materiály v kostoloch, múzeách, historických budovách, z ktorých mnohé dostávajú nový slávnostný „šat“.

Z Popradu sme vyrážali v utorok 11. augusta včasráno smerom cez Tatry do Poľska, cez Krakov a Vroclav. Po ceste sme si spievali z pripravených spevníčkov a na gitare a fujarke nám zahral Mirko Riša. Na dlhšiu prestávku sme zaparkovali až v poobedňajších hodinách v centre Drážďan.

Drážďany sú hlavné mesto juhovýchodnej spolkovej krajiny Sasko, asi 40 km od českej hranice. Mestom preteká rieka Labe. Náš cieľ bol návšteva Ženského kostola (Frauenkirche). Tento, pôvodne katolícky, kostol bol zasvätený panne Márii, nuž, tak preto tento názov. Dva dni po kobercovom bombardovaní Drážďan, v ranných hodinách 15.02.1945, sa požiarom narušená kupola zrútila dovnútra kostola. Zrúcaniny kostola zízali ako otvorená rana 45 rokov v srdci Drážďan. Myšlienka rekonštrukcie žila v obyvateľoch už v časoch NDR. V tejto súvislosti si pripomeňme architektonicko-urbanistickú súťaž z r. 1982, ktorej sa ako tím zúčastnili aj traja slovenskí architekti – evanjelici Tibor Gebauer, Juraj Lupták a Ivan Múranica. Ich urbanistická vízia mestskej štvrte v centre s novovystavaním zničeného chrámu bola úspešná (pozri EPST č. 14-15 zo 4.04.2012). Osud kostola je stále čitateľný – tmavé sfarbenie starých kameňov a napojenie nového skalného muriva – pripomína jazvami zhojené rany. Znovuvýstavba kostola bola ukončená 22.06.2004 a na výročie reformácie 30.10.2005 bol radostne posvätený. Stredobodom kostolného oltára je Pán Ježiš na Olivovej hore vo Veľký piatok pri modlitbe v Getsemanskej záhrade.

Z Drážďan sme sa presúvali do dedinky Leinatal, do kláštora mníchov sýrskej ortodoxnej cirkvi, kde sme spali tri noci. Kláštor je v priestoroch bývalého pionierskeho tábora a mnísi nám v cene nocľahu poskytli aj raňajky. V posledné ráno sa s nami rozlúčili modlitbou – zaspievali nám Otčenáš v aramejčine.

Erfurt nás privítal v stredu. Erfurt znamená mesto založené na brode (furt je brod a Er je meno mlynára pri brode). V tomto meste bol augustiánsky kláštor, na bránu ktorého 17. 07.1505 zaklopal 21-ročný Martin Luther a zotrval v ňom šesť rokov. Prešli sme sa po záhrade s Lutherovým menom, v ktorej ako mních trávil veľa času. Nemecká sprievodkyňa nás zaviedla do malej gotickej kaplnky, kde mnísi celý čas postojačky vykonávali bohoslužby. Dostali sme podrobný odborný výklad. Prekladom z nemčiny nám dobre a ochotne poslúžili Barborka Nitchová a Anička Gallová (a to aj počas celého nášho pobytu v Nemecku). Asi 100 km severne je mesto Eisleben, ďalšia naša zastávka toho dňa.

Eisleben má 25 tisíc obyvateľov a v tomto meste sa reformátor Martin Luther narodil i zomrel. V oboch týchto domoch sú v súčasnosti múzeá. Blízko Lutherovho rodného domu je kostol Sv. Petra (Petrikirchen), v ktorom bol malý Martin pokrstený, a tu sme na záver prehliadky s oduševnením zaspievali Hrad prepevný. Smrť zastihla Luthera, keď prišiel vo februári 1546 z Wittenbergu do Eislebenu, aby zmieril rozhádané kniežatá (patriace do skupiny priaznivcov reformácie), čo sa mu aj podarilo. Bol hosťom v dome richtára/starostu mesta. Večer 17. februára však pocítil bolesť na hrudníku, ktorá sa postupne s prestávkami stupňovala a vtedy sa Luther intenzívne modlil, cítiac svoj koniec. Smrť sa stala mojím spánkom spieval Luther a tak sa i stalo – pokojne zaspal na smrť. Jeho smrť nebola spôsobená paralyzujúcou mŕtvicou, ale oslabovaním srdca. Napokon nepomohla ani pomoc dvoch lekárov a nad ránom 18. februára jeho srdce dotĺklo. Luther odišiel pokojne a zmierený s Bohom, ktorému poručil svojho ducha. Tri dni trval pohrebný sprievod, sprevádzajúci reformátorovo telo do Wittenbergu.

Wittenberg sme navštívili v ďalší deň. Toto mesto sa v r. 1502 stalo univerzitným mestom. O šesť rokov neskôr tam prišiel Martin Luther a 31.10.1517 tu pribil na dvere Zámockého kostola (Schlosskirche, ktorý je teraz v rekonštrukcii) 95 téz, namierených proti nešvárom vo vtedajšej cirkvi. Pôvodné dvere kostola sa nezachovali. Súčasné dvere sú bronzové z 19. st., do ktorých vytepali 95 Lutherových téz. V tomto chráme je Luther aj pochovaný.

Marienkirche) na wittenberskom námestí sa uskutočnil svadobný obrad Martina Luthera s bývalou mníškou Katharinou von Bora, a tu pokrstili aj ich šesť detí. V tomto kostole reformátor často kázal a je tu zachovaný jedinečný reformačný oltár z roku 1547, s obrazmi maliarov reformácie Lukasa Cranacha staršieho i mladšieho a vzácne náhrobky a epitafy.

Vo Witenbergu žil a pôsobil aj Philip Schwarzerd, známy ako Philip Melanchthon, ktorý sa s Lutherom zblížil a stal sa dôverným spolupracovníkom Martina Luthera. V domoch oboch reformátorov sú v súčasnosti múzeá. V Lutherhause sú vystavené dokumenty súvisiace s Lutherovým prekladom Biblie. Na nádvorí renesančnej radnice stojí Lutherov a Melanchthonov pomník. Na Witenberskej univerzite pôsobil v 16. st. aj lekár a profesor slovenského pôvodu Ján Jesenius a slovenskí učenci Juraj Ambrozi či Ján Bocatius.

Warttburg je mohutný hrad z 11. st. a my sme ho navštívili v posledný deň cesty po Lutherových stopách. Hrad sa vypína 410 m nad juhozápadným okrajom mesta Eisenach. V rokoch 1521 – 1522 sa stal útočiskom Dr. Martina Luthera, ktorý bol v kliatbe vynesenej ríšskym snemom a skrýval sa tam pod menom Junker Georg (rytier Juraj). Práve tu Luther preložil Novú zmluvu do nemčiny a položil tak základ nemeckého spisovného jazyka. V speváckej sále (Sängersaal), ktorá je po celej dĺžke hradu s oknami po oboch stranách, s krásnym kazetovým stropom a výbornou akustikou, sa stále konajú koncerty a súťaže spevákov. V tejto sále plánujú tiež oslavy 500. výročia reformácie. Na hrade je zachovaná skromná Lutherova izbička, v ktorej býval a pracoval; pri stole je podnožka, ktorou je stavec z chrbtice veľryby.

Eisenach je mesto v banskej oblasti, kde Lutherov otec vlastnil bane a chlapec Martin Luther tam chodil do elementárnej školy.

Z tohto mesta sme potom odišli asi 300 km na západ, k našim dlhoročným priateľom do mesta Lohmar. O 17:00 h náš autobus zaparkoval pred tamojším evanjelickým kostolom a mohli sme sa srdečne zvítať s našimi hostiteľmi. Večer sme strávili v ich zborovom centre. Oficiálne nás privítali brat farár Jochen Schulze a dozorca brat Michael Gnieser, a pozvali nás občerstviť sa chutnými jedlami, ktoré pripravili domáce sestry a bratia. Večera i celý večer prebiehali v priateľskej atmosfére a rozhovoroch s využitím i reči tela či iných jazykov (tí z nás, čo neovládame nemčinu).

Naplánoval sa tu aj náš pobyt v Lohmare. Podelili sme sa na dve výletnícke skupiny – alternatívy na sobotu boli: prehliadka mesta Kolín n. Rýnom a Kolínskeho dómu a výlet do mestečka Remagen (k mostným vežiam po zrútenom moste dôležitom pre boje v I. i II. sv. vojne). Alternatívy na nedeľu: výlet do Bonnu a výlet do historického mestečka Siegburg. Po rozdelení do rodín či na miesta nocľahu sme tento prvý večer skončili ďakovnou modlitbou za ochranu po ceste a za milé privítanie, ktoré nám náš Pán pripravil použijúc si na to našich nemeckých bratov a sestry vo viere v Pána Ježiša Krista.

Po absolvovaní sobotňajšieho výletu sme sa večer zasa všetci svorne stretli v lohmarskej letnej reštaurácii, kde sme opäť zažili príjemné spoločenstvo a posilnili sa chutným jedlom od profesionálov.

Na nedeľné predpoludnie sme sa mimoriadne tešili, lebo sme po dlhšom čase opäť mohli sedieť v laviciach milého lohmarského kostola a obnovovali sa nám krásne spomienky zažité pri predošlých návštevách. Služby Božie boli ozvláštnené tým, že v nemeckom jazyku kázal vedúci nášho zájazdu, brat farár Michal Findra. My Slováci sme mali k dispozícii text kázne v slovenčine.

Po návrate z nedeľného „zdvojeného“ výletu bolo naplánované grilovanie v cirkevnej záhrade, ale pre vytrvalý dážď bola pripravená výborná rautová večera v zborovej miestnosti. Bratia farári – slovenský i nemecký – navzájom ďakovali za krásne chvíle, v modlitbe poďakovali Pánu Bohu za toto naše dlhotrvajúce priateľstvo a od brata farára Findru zaznelo aj pozvanie Lohmarčanov do Popradu. Nechcelo sa nám ani rozísť v tento posledný večer.

Ráno sme však plánovali odísť o siedmej, a tak sa aj stalo. Po naložení batožiny do autobusu nastalo zoraďovanie sa prítomných pred kostolom na záverečné „fotodokumentovanie“ tejto našej návštevy. … a potom začalo dlhé lúčenie všetkých so všetkými. Bolo nám veľmi dobre, a tak sa to lúčenie neobišlo bez slzičiek dojatia, ktoré sa ešte vystupňovalo, keď zaznelo zvonenie kostolných zvonov.

Cesta domov bola dlhá, ale – pod Božou ochranou pre vodičov i celú posádku autobusu – sme neskoro v noci šťastne prišli do Popradu. Vďaka Bohu i vedeniu cirkevného zboru nielen za krásne zážitky, ale i za možnosť posilniť sa vo viere podľa príkladu Božieho muža, verného svedka Božej pravdy, reformátora cirkvi Martina Luthera.