Kritický pohľad na súčasný vnútorný stav ECAV

Ľubo Badiar, synodál ECAV

Bez reforiem neexistuje rast

Každá ľudská bytosť i spoločenská štruktúra potrebuje prechádzať vo svojom vývoji reformačnými etapami. Sú to obdobia podnetov ku zmenám.

Ako rodič som mnohokrát na jeseň, alebo na jar, konštatoval: topánočky našich detí sú „znova“ malé! Potreba zmeny – nákupu nových topánok – bola jednou z mnohých nevyhnutných reforiem v našej domácnosti. Ak by sme boli túto potrebu dlhodobo ignorovali, poznačili by sme zrejme zdravie našich detí, zdeformovali ich život v mnohých oblastiach. Toto malé podobenstvo z každodenného života ma učí dôležitej životnej múdrosti. Ak nechceme zastaviť rast a obmedziť dynamiku života – musíme zostať otvorení každodenným reformám svojho života. V duchovnom živote to platí v oveľa významnejšej miere: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale obnovte sa premenou svojej mysle“, pripomína Pavol rímskym kresťanom a nám evanjelikom 21. storočia tiež! Žiaľ, opak sa deje dnes v našej cirkvi. Uzavreli sme sa reformným zmenám života cirkvi. Heslo „Ecclesia semper reformanda“ sa stalo iba rétorickou frázou.

Synoda nie je priestorom pre tvorivý dialóg a spoločné hľadanie

Na Synodu ECAV som prichádzal pred 10-timi rokmi ako „naivný“ laik a radový člen cirkvi s predstavou, že je to strategické cirkevné grémium. Mal som predstavu, že to bude v prvom rade fórum kompetentných zástupcov – duchovných i laikov – ktorí rok čo rok hodnotia stav, problémy, výzvy i misijnú životaschopnosť našej cirkvi. Namiesto toho som zažíval v priamom prenose priebeh akéhosi stavovského zjazdu farárov, nekonečné právnicko-ekonomické naťahovačky, alebo prednášky k málokedy dobre „trafeným“ relevantným hlavným témam jednotlivých synod. Ešte za čias predchádzajúceho generálneho biskupa Júliusa Fila mala synoda jeden dôležitý rozmer, rozmer demokratického a tvorivého fóra. Súčasťou rokovania boli totiž diskusné skupiny k piatim dôležitým oblastiam života cirkvi. Na týchto malých diskusných fórach mohli synodáli spolu neobmedzene diskutovať a hľadať riešenia, ako urobiť cirkev lepšou. Samozrejme, synoda trvala o deň dlhšie – ale stálo to za to! Dnes sa však aj táto forma demokracie skončila. Vrátili sme sa o krok späť, k strohému úradníckemu priebehu. Prvá oblasť, ktorá potrebuje reformy je Synoda! Treba zmeniť priebeh rokovania, zaoberať sa strategickými témami, potrebujeme čo najkompetentnejších zástupcov a tvorivú atmosféru spoločného hľadania. Predsedníctvo potrebuje múdrosť zostaviť program podľa priorít a podnetov zhora i zdola tak, aby sa nestrácal čas „mlátením prázdnej cirkevnej slamy“, ale riešili a vyriešili sa akútne výzvy. Inak skončíme ako na generálnom konvente, ktorý chce mať každý čo najskôr za sebou, lebo všetci vieme, že aj tak nič nerieši a nevyrieši.

Neplodný desaťročný proces reštrukturalizácie je príkladom nereformovateľnosti cirkvi

Správa výboru pre zjednodušenie štruktúry nebola zaradená do programu rokovania poslednej Synody 2012. Výbor totiž dostal čas do roku 2013, aby spracoval zásadný návrh zmeny štruktúry. Život a práca tohto výboru je dokonalá ilustrácia nezáujmu o reformy v cirkvi. Jeho desaťročná existencia neviedla ku žiadnej konkrétnej zmene. V priebehu desaťročia sa vymenilo niekoľko predsedov, raz dokonca stál na pokraji zániku, keď ho biskup Osuský navrhol zrušiť ako zbytočný. Dnes, doplnený o aktív odborníkov, finišuje, stojac nad gordickým uzlom: na Synodu 2013 musí predložiť konečný návrh riešenia, keď dostal od predchádzajúcich Synod dva protichodné zadania: Uznesenie F3 (pozri dokument: Zápisnica zo Synody, str. 5) konštatuje, že nebolo splnené uznesenie C3 Synody 2011, ktorým Synoda zaviazala Komisiu pre zjednodušenie štruktúry pripraviť na realizáciu model D3 – zmenu štruktúry na tri dištrikty.

Druhé zadanie B1 konštatuje, v rozpore s prvým, že: (pozri dokument: Zápisnica zo Synody, str. 2): „Komisia pre prípravu ekonomickej samostatnosti ECAV osvojujúc si názor Komisie pre zjednodušenie štruktúry ECAV na Slovensku, pokladá súčasný model štruktúry ECAV v jej štyroch úrovniach správy … za model, v ktorom môže ECAV pri súčasných ekonomických podmienkach naďalej spoľahlivo napĺňať svoje poslanie!“.

Už tento fakt svedčí o absurdnosti a rozporuplnosti našej snahy o reformy. Chceme zmenu na tri dištrikty a zároveň konštatujeme, že všetko je tak ako má byť! Kde sa stala chyba? Predovšetkým sme mali zrušiť 4. stupeň hneď na samom začiatku. Predefinovať GBÚ na tretie biskupstvo by nás nestálo takmer nič, len úpravu niekoľkých paragrafov. Prečo je teda neochota k tomuto kroku? Odpoveď nie je zložitá: istá skupina duchovných nechce opustiť centralistický a mocenský model správy cirkvi. Tri dištrikty znamenajú totiž menej kontroly a viac autonómie. Bojíme sa autonómie? Áno, lebo v cirkvi stále prežíva silná túžba vládnuť a hlboká nedôvera delegovať zodpovednosť a právomoc nižšie. V Bratislave sa boja, že to v Prešove bez nich nezvládnu! Vývoj v posledných rokoch veľmi jasne ukázal, že 4. stupeň je v neustálom pokušení akéhosi – politického biskupstva. To, čo cirkev potrebuje najmenej, je práve politika. Priame vstupovanie do politiky, alebo politikárčenie v jej vnútri, cirkev po stáročia ničí. Posledné roky rozkladá tento neduh v cirkvi naše vzťahy, dôveru a jednotu! Druhá oblasť vyžadujúca reformy je teda štruktúra. Zjednodušenie zo štyroch stupňov na tri, prinesie očakávané uvoľnenie pre spoluprácu a priestor pre dôveru a dialóg a nie politiku.

Politika namiesto dialógu

Áno, „mocenský prístup“ ku skúmaniu pravdy je vlastný každej centralistickej štruktúre a bude tu dovtedy, kým si tú svoju centrálu nedecentralizujeme. Jednoducho povedané, tí hore vždy trpia akousi chorobou „bohorovnosti“ a myslia si, že sa nemusia unúvať skúmaním pravdy – lebo majú na pravdu patent.

Spoločnosť, v ktorej dnes cirkev žije, však funguje úplne inak. Akceptuje otvorený a tvorivý dialóg. Tento dialóg musí byť nenásilný, vedený nie z pozície nadradenosti ani moci. Najstaršia generácia našej cirkvi ešte „dožíva“ v centralistickom systéme. Bola naň nastavená v politike a je naň zvyknutá aj v cirkvi. Status pána farára a autorita cirkvi sú pre túto generáciu veci nedotknuteľné. Toto už vôbec neplatí v živote generácie ich vnukov. Doba sa totiž náramne zmenila. Cirkev však vôbec nereaguje na tieto zmeny. Sú takí, ktorí hovoria, že je to tak dobre, že netreba víno evanjelia „pančovať“ a prispôsobovať sa tak svetu. Sú aj takí, ktorí hromžia a obviňujú reformátorov zo zrady konfesie a opúšťania našej identity.

Faktom však je, že je nás stále menej a ten najťažší zlom nás čaká v najbližších rokoch. Keď začne postupne odchádzať generácia našich starých otcov a mám. Cirkev doteraz stála prevažne na tejto generácii – na ich cirkevných príspevkoch, milodaroch, ich návšteve služieb Božích, cirkevných slávností, ich hlásení sa k cirkvi. Je veľmi pravdepodobné, že ich odchodom môže nastať radikálny úpadok! Aj keby žili ešte desaťročia, prestanú byť v súčasnej ekonomickej situácii schopní udržať pri svojich príjmoch svoj cirkevný zbor, kostol i farára. Kedy si uvedomíme, že toto je vážne memento? Kedy sa začne zvoniť v tejto cirkvi na poplach a reformy budú nevyhnutná téma dňa? Na koho padne zodpovednosť za to, že sa celé desaťročia nebrali vážne varovné príznaky tohto umierania?

Preto sa potrebujeme otvoriť vnútorným reformám – zmene v prístupe k ľuďom. Evanjelium podávané „neosobným“ kázaním v kostole prestáva byť nosná forma zvesti evanjelia. Nechcem tým povedať, že je úplne neúčinná. Bude však stále menej účinná a keď ju nenahradíme pastorálnou, komunikatívnou, dialógovou formou, nesenia „životného“ evanjelia po „mostoch vzťahov“, prejavujúc záujem o ľudí, chodiac za nimi, v snahe o blízku, priateľskú komunikáciu a praktickú pomoc – budeme sa len zmenšovať a umierať viac a viac.

Tradície a zákony utláčajú lásku

Cirkev sa nesmie báť legitimizovať iné formy služieb Božích a pridať tak k tradičnej liturgii aj viaceré alternatívne formy bohoslužby i spoločných stretnutí. Nesmie sa báť uvoľniť na túto službu všetkých obdarovaných a Bohom povolaných laikov, aby sa stretávali s ľuďmi v malých komunitách, rodinách i generačných skupinách. Démonizovanie a strašenie dobrými vzťahmi – s poukazovaním na to, že je to sektársky nástroj získavania ľudí – je bláznovstvo a nesúdnosť. Ak je evanjelium, kresťanstvo, viera a vzťah k Bohu o niečom, tak sú to predovšetkým dobré vzťahy, vzájomná láska a úcta. A toto sa, žiaľ, v našej cirkvi prestalo zdôrazňovať. Namiesto toho počuť príliš veľa o liturgii, tradícii, nehnuteľnostiach, cirkevno-právnych predpisoch a disciplíne…!

Významná výzva k reformám je tiež zmena profilu práce duchovných pastierov i predstaviteľov cirkvi na všetkých úrovniach, aby sa stali ľuďmi odvahy na otvorený dialóg. Nielen formálny, ale skutočne sa zaujímajúci o hlasy „zdola“, hlasy verných služobníkov, ktorí majú za sebou kus cesty a vernej práce v cirkvi. Inak cirkev postupne rozloží politikárčenie, ktoré polarizuje. Delí ľudí na blízkych a vzdialených, verných a neverných, luteránov a charizmatikov, … Odmietnuť politikárčenie znamená tiež nedovoliť verejné pôsobenie ľuďom, ktorí svojim konfrontačným a deštruktívnym štýlom uplatňovania úradu bezohľadne ničia to dobré v cirkvi, často len z čírej osobnej závisti a povýšenosti.